NA TOMTO KONCERTE NEMALA VÔBEC HRAŤ...

            A predsa vystúpila. Usmievavá trinásťročná „copaňa“, pýcha i radosť rodiny, talent školy i mesta. V sále znel plačlivo-radostný zvuk husličiek a dievčatko pokojne, s očami upretými na notovú osnovu, prechádzalo sláčikom po strunách. Všetci v hľadisku tlieskali. Len jedna žena v dlaniach žmolila papierovú vreckovku. Z očí jej prúdom tiekli slzy a bolo vidno, že jej vôbec nezáleží na make-upe. Zdalo sa, že nepočúva. Jej tvár zvierala bolesť.

            „Stalo sa vám niečo? Môžem vám nejako pomôcť?“ opýtala sa rehoľná sestra, ktorá sedela vedľa tejto ženy. „Nie,“ zašepkala. „Viete, ona tu dnes nemala hrať. Ona mala byť mŕtva!“

            Sestra nechápala. Žena zbadala zmätok v jej očiach, a tak sa pokúsila o vysvetlenie. „To dievčatko, ktoré hrá, je moja dcéra. Keď som sa dozvedela, že ju čakáme, lekári nám oznámili, že bude postihnutá, že nebude normálna. Odporučili mi interrupciu. Áno, chcela som sa jej zbaviť. Nechcela som postihnuté dieťa. No v to ráno, keď som mala nastúpiť do nemocnice, môj manžel, ktorý ma odprevádzal, si zlomil nohu... A tak sa ten „nevinný“ zákrok oddialil. Nemohla som ho nechať bez pomoci.

            Lekári burcovali, aby som sa poponáhľala. Neustále ma presviedčali, že všetky testy poukazujú na to, že „čudo“, ktoré nosím, nikdy nebude normálne žiť. A tak som sa do nemocnice zbalila znova. No nedošla som tam. Prišla ku mne návšteva. Moja spolužiačka. Keď som jej povedala, kam sa zberám, prosila ma, aby som dieťa donosila a aby som jej ho, ak budem chcieť, „podarovala“. Bránila som sa, ale potom som sa nechala prehovoriť.

            Vo chvíli, keď som privádzala svoje „čudo“ na svet, predstavovala som si ho ako niečo bez rúk, bez nôh, so šikmými očami. Keď som začula jeho hlas, zatúžila som ho vidieť. Sestrička mi ho podala... Bolo mi hrozne, keď som videla, že som porodila to najkrajšie dievčatko na svete.

            Nebolo to „čudo“. Nepotvrdilo sa nič z toho, čo hovorili lekári... A ja som bola šťastná, že som sa nestala vrahom. A viete,“ ukázala na javisko, „vždy si na to spomeniem, keď Sára hrá. Keby si nebol manžel zlomil nohu, keby nebola k nám zavítala spolužiačka...“

            Po koncerte prišla Sára za svojou mamou s veľkým úsmevom na tvári: „Mami, videla som ťa! Dnes som hrala iba pre teba. Mami, ľúbim ťa!“ - a hodila sa žene, už bez make-upu, okolo krku.

            25. marec je Dňom počatého života. Je zrejmé, že nebolo málo huslistov, lekárov, odborníkov..., ktorí v mene „diagnózy“ či „ľudskosti“ boli umlčaní skôr ako sa stihli narodiť. Tento deň je však i dňom poďakovania všetkým tým mamám a otcom, ktorí darovali svojim deťom život.